Tie druhé oči pozerali hnedou farbou. Bála som sa do nich pozerať. „Udržuj očný kontakt" vravel mi. No práve toho som sa bála. Nevedela som prečo, no jednoducho to tak nemalo byť. To nebol náš okamih. Nemala som sa pozerať do jeho očí. Alebo vlastne mala som sa pozerať, no nemala som chcieť sa pozerať. A presne tak to bolo. Tento pohľad ma chcel vlastniť. Chcel ma kontrolovať a uisťoval sa, že myslím na neho... a to som nechcela. Chcela som byť sama sebou a slobodná.
„Voulez vous coucher avec moi?" Vedel po francúzsky len túto vetu. A znovu modrý. Vášnivý a ukľudňujúci. „nie..." „neboj sa" nebála som sa... no vedela som, prečo nie. Ale skúsenosť to bola dobrá. Ten pohľad vidím stále. Prebodol moje srdce hlbšie ako iní. A on o tom ani nevedel. Chcel, no zároveň ma nechcel. Nevedela som, čo chce. Nevedela som, čo chcem ja. Ten pohľad leva, ktorý bol nežný , a ktorý ma dokázal dokonale zmiasť.
Posledný pohľad, na ktorý sa pamätám bol zahanbený. Plný strachu. Tie hnedé oči na mňa pozerali s nemou prosbou o mlčanie. Aby som neprezradila náš zážitok. Aby som neprezradila, čo tie oči vidia v snoch.
Lásku vraj nemôžeme vidieť. Pravú lásku som nevidela, ani nenašla. No v každom z týchto pohľadov som videla jej záblesk . Zakaždým iný, zakaždým niečím nový. Zakaždým...
Lásku nepoznám. Poznám len útržky. Útržky, ktoré dokopy nedávajú zmysel. Útržky, ktoré vo mne vyvolávajú pocity štastia, spomienky, zmätok. Útržky, vďaka ktorým som pochopila, čo chcem. To je pre mňa láska. Ten zmätok, vďaka ktorému vieme čo chceme.
Možno tento príbeh nedáva zmysel. Možno je to príliš zmätené a nekompletné. Možno sa chlapci spoznali a možno nie. Možno ste niekde videli kúsok seba a lásky. A možno to chápem iba ja, pretože táto láska je moja. Rada ju rozdávam, no kvôli tomu zmätku ju vie málokto prijať...